Ako sme sa vyhli námornej katastrófe

Tak sme sa opäť po pár rokoch vybrali na dovolenkovú plavbu po ostrovoch strednej Dalmácie. S partiou známych sme si zabezpečili cez cestovku loďku s kapitánom, kuchárom a plavčíkom, tak ako sme to urobili pred pár rokmi už dva razy. Boli to krásne dovolenky. Modré nebo, modré more, vlahý vánok, kúpanie na miestach kam sa obyčajný plážový dovolenkár nemá šancu dostať. Nocľah na loďke v prístavoch malebných mestečiek, ranné kávičky v kaviarničkách na pobreží, pohoda, čítanie, rozhovory - ako sen. Na takej loďke je okolo dvadsať ľudí, a tak aby bola dovolenka dovolenkou je fajn, keď je partia zohratá, tolerantná. Jeden, prípadne dvaja naladení na inej vlnovej dĺžke môžu pobyt poriadne otráviť. To sa nám našťastie doteraz nestalo a ani teraz nie. Nad všetkým týmto musí byť usmievavý, bezstarostný, ale zodpovedný (pozor na námorné katastrofy) kapitán. Dobrý kuchár je tiež fajn. Ideálna doba pobytu sú dva týždne. Tento rok sme boli len na týždeň – ceny šli hore a tak sme sa rozhodli že týždeň bude stačiť. Stačil. Usmievavý bezstarostný kapitán sa nekonal. Hlavné slovo na lodi mal jej čerstvý vlastník. Ten nemal „šoferák“ na takúto loďku, tak si musel kapitána prenajať. Prvého vyhodil po dvoch dňoch lebo vraj pil. Zaobstaral na ostrove Vis krátkodobú náhradu a po nej prišiel na pár dní sympatický penzista z ktorého vyžaroval kľud skúseného morského vlka, ale ani ten nedokázal zmazať zlý dojem z ustráchaného a neistého majiteľa. V maľovaní katastrofických scenárov som bol hravo prekonaný. Už ráno v prístave bolo jasné že to pokojné a kľudné more je len naše zdanie a že tam mimo prístavu sa chystá božie dopustenie za účasti všetkých možných vetrov aké na Jadrane dujú. Preto bude najlepšie, ak podľa možnosti ostaneme radšej v prístave, čo sa aj jeden deň uskutočnilo, alebo bude naša plavba skončená o pol dvanástej v inom prístave, lebo nám hrozí námorná katastrofa. Podvečer sme na preplnenej mestskej pláži sledovali ako do prístavu vplávali plachetnice a loďky podobné našej, s odvážnejšími posádkami a ticho sme závideli. Majiteľ lode sa začal správať ako neriadená strela a zvyšok pobytu s nami bojoval o to, či bude v prístave skôr ako mu v tom dokážeme zabrániť a používal pri tom rôzne finty. Využil náš blažený popoludňajší spánok v malebnej zátoke a brnk, naštartoval motor a kým sme sa stihli spamätať už sme aj kotvili v prístave. A opäť sme z mestskej pláže pozorovali ako pár hodín po nás prichádzajú ostatné lode s nezodpovednými posádkami. Vyvrcholením takejto plavby býva zvyčajne posledný večer v nejakom malebnom prístave, aby dojem z plavby bol čo najlepší. Majiteľ našej loďky za takéto miesto považoval bočný prístav v Splite, ktorému okrem neuveriteľne špinavého mora dominoval futbalový štadión Hajduka Split, nejaké dielne a krčma Stari mornar . V tej fičala muzika na plné pecky až do svitania. Prešli sme sa do pol hodinu vzdialeného centra Splitu a po návrate sme sa snažili so zapchatými ušami aspoň trochu spať. Môj katastrofický scenár sa mi v tomto prípade splnil a zaspal som až nad ránom. Nuž čo, nie vždy to vyjde tak, ako si to človek predstavuje, a ja som v tomto prípade beznádejne zlyhal, lebo som si po predchádzajúcich plavbách katastrofický scenár nevymaľoval dostatočne katastroficky. Asi si po tejto skúsenosti dáme s lodičkami pauzu. Cestovná kancelária „More“ by si asi mala dôkladnejšie preveriť svoje kontrakty aby nestratila klientov a povesť. Katastrofický scenár som ochotný poskytnúť. Vcelku to však dopadlo dobre. Dokonca ani to lietadlo čo nás viezlo nazad nepadlo tak, ako som to predpokladal.